Zosnulí žijú

Mladý človek myslí viac na život ako na smrť. Samozrejme, veď prekypuje životom a vyžíva sa v jeho fascinujúcej kráse. Skúsenosť, a má ju každý, nám však hovorí, že je tu aj smrť v jej rôznych formách. Už myšlienka na ňu nie je ľahká. Aj preto mnohí pred ňou utekajú, alebo o smrti nechcú vôbec počuť. Súčasťou života sú však aj chvíle, kedy nie je možné vyhnúť sa konfrontácii so smrťou, kedy sa človek s ňou stretáva bezprostrednejšie. Zväčša je to chvíľa pohrebu blízkeho človeka.

Čochvíľa sa začne mesiac november, čas, kedy sa stalo viac-menej celospoločenským zvykom to, že chodíme na hroby zosnulých. Pripomeňme si niečo z právd, na ktoré by sme nemali zabudnúť. Písmo o smrti hovorí na mnohých miestach. V liste sv. apoštola Pavla Rimanom čítame, ako je to s hriechom a smrťou. Apoštol píše, že skrze človeka, nie Boha, vstúpila do tohto sveta smrť (porov. Rim 5,12). Uvedomme si teda, že smrť, ktorá nám v živote spôsobuje problémy, má svoj počiatok v človeku, presnejšie v jeho hriechu, nie v Bohu. Toto konštatovanie by nám však vôbec nepomohlo, ak by sme nevideli jasné východisko z tejto situácie. Kristus je náš záchranca, v ktorom získavam stratený život. Jeho spásonosné dielo neprinieslo vykúpenie iba Adamovi, ale aj všetkým nám (porov. Rim 5,18). Boh robil, robí a bude v našich životoch robiť všetko preto, aby sme žili. Sv. Augustín hovorí: „Boh by nebol nikdy vykonal pre nás toľko a takých vecí, keby sa smrťou telesnou dokončil aj život duše. Prečo teda váham zanechať nádej tohto sveta a neodovzdám sa celkom hľadaniu Boha a blaženého života?“

Na cintorínoch, ktoré navštívime, nájdeme iste aj hroby, ktoré upadli do zabudnutia. Stáva sa to z rôznych dôvodov. Jedno je však isté, u Boha nemôže upadnúť do zabudnutia nik, kto prijal od neho spásu. Tu nachádzame aj zmysel slov, ktoré spievame nad našimi zosnulými: „Večná pamiatka, blažený pokoj, večná im pamiatka“.

Zdieľaj: