Vianoce sú sviatky radosti. Aj keď s pravdivosťou tohto tvrdenia sa zhodujú takmer všetci, v reálnom živote to nie je až také jednoznačné. S Vianocami sa totiž v životoch mnohých ľudí spája smútok. Ak by sme príčiny toho skúmali detailnejšie, zistili by sme, že ten smútok pramení hlavne z narušených vzťahov. Teda nie sú zďaleka iba problémy finančného charakteru. Jestvuje však aj príčina, ktorá svojou vážnosťou neporovnateľne prevyšuje ostatné. Je to narušený vzťah s Bohom.
Na jednej strane si uvedomujeme, že Boha potrebujeme. Že bolo by dobré niečo pre Neho vykonať. Tu však narážame na problém, pretože čo nemá Boh, aby som mu to mohol dať? Táto schéma náboženstva je teda v jadre chybná. Ale kresťanstvo nie je náboženstvo. Kresťanstvo sa dá charakterizovať ako nový spôsob existencie v Synovi, ktorý nám bol daný ako najväčší dar. Prijať tento dar znamená prijať život. Keď pozeráme na Bohorodičku, tak môžeme jednoznačne povedať, že ona pociťovala radosť nie len z toho, že na svet prišlo nové dieťatko, ale najmä preto, že Boh sa stal človekom. Záchrana človeka sa tak stala v Kristovi reálnou. Dejiny po Kristovi, vnímajúc aj tienisté okamihy, sú jasným dôkazom toho, ako sa Kristov príchod dotkol dejín mnohých ľudí, ale aj národov.
S Kristom prichádza radosť. Príčina smútku je teda zabudnutie na Krista. Jeho vylúčenie zo života. Opak je požehnaním. Dnešný človek na toto akoby zabúdal. Túži po radosti, snaží sa ju dosiahnuť rôznymi spôsobmi, avšak zabúda na to, že ona súvisí s Kristom. Zjednodušene no nanajvýš pravdivo teda možno povedať, že tam, kde niet Krista, tam nieto ani radosti. Tej trvalej, čistej, ako keď sa úprimne zasmeje malé dieťa.
V nadchádzajúcich Sviatkoch budeme oslavovať narodenie Krista, ktorého ale musí prijať každý osobne. Spasiteľa, ktorého moc sa ešte stále neprejavila naplno v našom živote. Pozdrav Christós raždajetsja nech bude výrazom nášho pozvania Krista do našich sŕdc a životov.