Sviatok Krista kráľa bol zavedený až v dvadsiatom storočí, a to napriek tomu, že myšlienka Krista vládcu je stará ako samo Kresťanstvo. Celé Matúšovo evanjelium je pokusom vykresliť po páde Jeruzalema Krista ako nového vladára, ktorý bude vládnuť tak Izraelitom ako aj Rimanom. Preto Matúšovo evanjelium uvádza hneď na svojom začiatku Ježišov rodokmeň –tak to bolo bežné u vladárov. Pre prvých kresťanov sa Kristus naozaj stal vladárom ich životov. Jeho náuka určovala konanie prvých kresťanov, ktorí Ho preto znázorňovali ako Pantokratora – Vševládcu, a to formou sediaceho kráľa – sudcu, čo je možné vidieť neraz aj na mnohých ikonostasoch našich chrámov.
Nás môže tešiť, že tento vladár, ktorý vládne nie politickou mocou, ale svojimi mravnými požiadavkami, nežiada od nás nič ťažké a neuskutočniteľné. Veď kto z nás už v živote nepomohol trpiacemu, nenavštívil chorého, nenasýtil pocestného? Touto náukou a týmito skutkami Kristus vládne svetu, chce aby v ňom bolo viac medziľudskej lásky a milosrdenstva. Na nás kresťanoch záleží, aby sme svojou činnosťou, svojím konaním vytvárali aspoň trochu lepší svet, svet, v ktorom sa otázky bolesti aspoň trochu zmiernia.
Jedine ak si uvedomíme svoju spoluzodpovednosť za stav Božieho kráľovstva v tomto svete, jedine vtedy sme ozajstnými učeníkmi tohto kráľovstva, jedine vtedy má Kristova vláda pokračovanie v živote okolo nás.