Slávime Krížupoklonnú nedeľu. Kríž je v centre a my naňho nielenže hľadíme, ale sa pred ním aj klaniame. Skutočne, silné gesto. Pri pohľade na Kristov kríž sa nám natíska okrem iných otázok aj tá, či si Boh prial smrť vlastného Syna.
V Katechizme nachádzame na túto otázku takúto odpoveď: K násilnej Ježišovej smrti nedošlo len na základe tragických vonkajších okolností. Ježiš bol vydaný „podľa presného Božieho zámeru a predvídania“ (Sk 2,23). Nebeský Otec „toho, ktorý nepoznal hriech, za nás urobil hriechom“ (2 Kor 5,21), aby sme my, deti hriechu a smrti, mali život. Veľkosť obety, ktorú Boh Otec žiadal od svojho Syna, zodpovedala veľkosti Synovej oddanosti: „Čo mám povedať? Otče, zachráň ma pred touto hodinou? Veď práve pre túto hodinu som prišiel“ (Jn 12,27). Na oboch stranách je to láska, ktorá sa potvrdila v krajnej situácii kríža [KKC 599 – 609, 620].
Hľadieť na Kríž znamená vidieť Božiu lásku. Znamená vidieť zmenu, prínos pre vlastný život. Otcovia vyjadrili podstatu Kristovho kríža tak, ako to vyjadril sv. Ignác Antiochijský. Aby nás Boh zachránil pred smrťou, vylial „liek nesmrteľnosti“. Na nás a na celý svet. V Youcate (katechizme pre mladých) sa píše, že: Otec a Syn boli v tomto poslaní nerozlučnými spojencami, plnými ochoty a túžby ísť z lásky k človeku až do najväčšej krajnosti. Boh sa rozhodol uskutočniť výmenu, aby nás navždy zachránil. Chcel nám darovať svoj večný život, aby sme sa mohli tešiť
z jeho radosti, a bol ochotný vytrpieť naše zomieranie, naše zúfalstvo, našu opustenosť a našu smrť, aby mal s nami podiel úplne na všetkom. Aby nás miloval až na smrť a ešte aj za ňu. Ježišova smrť je Otcovou vôľou, nie je však jeho posledným slovom. Od okamihu, keď Ježiš za nás zomrel, môžeme svoju smrť vymeniť za jeho život.
Majme Kríž v úcte. Skláňajme sa pred ním v úcte. Ak nemáme kríž v našich príbytkoch, nájdime mu dôstojné miesto, aby moc Kristovho kríža prenikala nás aj naše rodiny.