Hovorí sa, že dnešný človek je náboženskejší, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Presnejšie, dnešný človek v sebe objavuje túžbu po náboženských zážitkoch. Ale zväčša hľadá akési „wellness náboženstvo“. Náboženstvo, kde nemá miesto kríž. Náboženstvo, ktoré uspokojí predstavy a všetky želania. Kristov kríž sa tak zdá byť prežitkom a osobný kríž spojený s utrpením sa zdá byť pre dnešného človeka bláznovstvom, ktorému sa chce za každých okolností vyhnúť. Odkedy však vystúpil na drevo kríža Boh, kríž sa stal spásnym prostriedkom.
Nasledujúca nedeľa je Krížupoklonná. Pred zrakom budeme mať osobitným spôsobom svätý kríž, ktorému sa klaniame. Ale pravdou ostáva, že Kristovmu krížu sa učíme správne klaňať po celý náš život. Možno povedať, že ak sa správne klaniame krížu spôsobom nášho života, máme v poriadku aj náš osobný život. Tu sa však črtá problém. Ako sme už povedali, dnes nežijeme v kultúre Kristovho kríža. Hodnota Kristovho kríža, ako hovorí na jednom mieste Romano Guardini, sa pre dnešného človeka akoby stratila. Lenže Ježiš nám svojím krížom a múdrosťou kríža ukázal paschálny model cesty k životu. Všetci máme svoj kríž. Niekto väčší, niekto možno menší. Svojím životným štýlom sa ho môžeme snažiť prehliadnuť. Ale môžeme svoj kríž spojiť s krížom Ježiša Krista. Lebo z Kristovho kríža vychádza sila a život. A v tomto zmysle môžeme čerpať z Kristovho kríža všetci. V tomto zmysle sme potom schopní v úcte pokloniť sa aj pred svojím životným krížom, ako pred skutočnosťou, ktorá nie je nezmyselná. S krížom sa spája zaujímavý výrok sv. Tomáša Kempenského: „Nes svoj kríž a kríž ponesie teba.“ Kto to neskúsil, nepochopí.