Kristus ustanovil sviatosť pokánia pre všetkých hriešnych členov svojej Cirkvi, predovšetkým pre tých, ktorí po krste upadli do ťažkého hriechu po krste, a tak stratili krstnú milosť a ranili ekleziálne spoločenstvo. Sviatosť pokánia im ponúka novú možnosť obrátiť sa a znovu získať milosť. Cirkevní Otcovia predstavujú túto sviatosť ako „druhú [záchrannú] dosku po stroskotaní, ktorým je strata milosti“. Podmienkou k zmiereniu sa s Bohom je kňazské rozhrešenie nad kajúcnikom, ktorý svoje hriechy skutočne ľutuje, úprimné ich všetky vyzná a má vôľu vykonať zadosťučinenie a snahu zanechať všetky svoje hriechy.
Sviatosť zmierenia musí obsahovať tieto časti:
1. Ľútosť
Každý kajúcnik má povinnosť náležite sa pripraviť na sviatosť zmierenia a to kladením si otázok o svojom živote v troch rovinách: vzťah k Bohu, vzťah k blížnemu a vzťah k sebe samému. Pomôckou pri spytovaní si svedomia môže byť spovedné zrkadlo, ktoré pozostáva z otázok zväčša zameraných na jedno z desiatich Božích prikázaní.
Nad zistenými hriechmi si následne kajúcnik vzbudzuje ľútosť. Je to „bolesť duše nad spáchaným hriechom a jeho zavrhnutie s predsavzatím viac nehrešiť“. Inými slovami ľútosť obnáša tri aspekty: momentálnu bolesť duše nad spáchaným hriechom; túžbu nevykonať daný skutok, ak by sa mohol človek vrátiť späť do danej situácie; a túžbu nevykonať daný skutok, ak by sa okolnosti situácie opakovali.
Rozlišujeme:
- ľútosť dokonalú – motivuje ju dokonalá láska k Bohu
- ľútosť nedokonalú – rodí sa z uvažovania o škodlivosti hriechu alebo zo strachu pred večným zatratením, teda odlúčením od Boha.
Bez skutočnej ľútosti nad všetkými hriechmi sviatosť zmierenia nie je platná, keďže takto odporuje skutočnému úprimnému zmiereniu sa s Nebeským Otcom. Takáto sviatosť zmierenia sa podobá podobenstvu, v ktorom Otec síce otvára svoje náruč pre márnotratného syna, ale ten by sa k Otcovi nevracal úprimne, ale svoju lásku by iba pokrytecky hral.
2. Vyznanie hriechov
Je nenahraditeľnou a podstatnou časťou sviatosti pokánia. Vyznaním sa človek: – postaví zoči-voči hriechom, ktorými sa previnil – berie za ne zodpovednosť – znovu sa otvára Bohu a spoločenstvu Cirkvi.
Je potrebné, aby kajúcnici pri spovedi vyznali všetky smrteľné hriechy, ktorých sú si vedomí po dôkladnom spytovaní svedomia, aj keby boli veľmi skryté. „Keď sa veriaci v Krista snažia vyznať všetky hriechy, na ktoré sa rozpamätajú, bezpochyby predkladajú všetky Božiemu milosrdenstvu na odpustenie. Tí však, čo robia ináč a vedome niektoré zamlčujú, nepredkladajú Božej dobrote nič na odpustenie prostredníctvom kňaza. ,Lebo ak sa chorý hanbí odkryť lekárovi ranu, medicína nelieči, čo nepozná.‘“ (KKC 1456). Kto si je vedomý, že sa dopustil smrteľného hriechu, nesmie pristúpiť k svätému prijímaniu, ani keby pociťoval veľkú ľútosť, prv ako by prijal sviatostné rozhrešenie.
Hoci spoveď z každodenných previnení (zo všedných hriechov) nie je striktne potrebná, Cirkev ju veľmi odporúča. Veď pravidelná spoveď zo všedných hriechov pomáha formovať si svedomie, bojovať proti nezriadeným náklonnostiam, nechať sa vyliečiť Kristom a robiť pokroky v živote podľa Ducha. Osobné a zdravotné problémy nie sú predmetom sviatosti zmierenia, keďže sa netýkajú duchovného života človeka. V prípade osobných problémov je však možné v rámci spovede poprosiť kňaza o radu pre životnú situáciu.
3. Zadosťučinenie – skutok pokánia
Mnohé hriechy spôsobujú škodu blížnemu. Treba urobiť všetko, čo je možné, aby sa škoda napravila (napr. vrátiť ukradnuté veci, napraviť dobré meno toho, koho sme osočovali, odčiniť urážky). Hriech však okrem toho zraňuje a oslabuje samého hriešnika, ako aj jeho vzťahy s Bohom a s blížnym. Rozhrešenie odstraňuje hriech, ale neodstraňuje všetky nezriadenosti, ktoré hriech spôsobil. Hriešnik zbavený hriechu musí ešte nadobudnúť plné duchovné zdravie, k čomu mu má skutok pokánia pomôcť.