Služobné kňazstvo ustanovil Ježiš Kristus pri Poslednej večeri, keď premenil chlieb a víno slovami: Toto je moje telo… toto je moja krv… toto robte na moju pamiatku! 
Ježiš Kristus prikazuje apoštolom robiť to isté, čo robil on: premieňať chlieb a víno na Telo a Krv Ježiša Krista, čo patrí aj k samotnej podstate kňazskej moci. Celú svoju náuku, ktorú prijal od Otca a časť svojej božskej moci odovzdal Ježiš Kristus svojím apoštolom na čele s Petrom. Dal im poverenie hlásať túto náuku a vysluhovať sviatosti až do konca sveta a po celom svete. Apoštoli to neboli schopní robiť sami a preto ustanovili biskupov, ktorým odovzdali plnosť kňazskej moci, ale ja plnú účasť na Kristovom trojakom poslaní. Aby biskupi mohli plniť tieto služby, potrebujú pomocníkov, ktorým v rôznej miere odovzdávajú účasť na Kristovom i svojom kňazstve a tak ich uspôsobujú na príslušné služby. Takýmito pomocníkmi biskupov sú kňazi a diakoni.
Cirkevná hierarchia má teda božské ustanovenie. Iba vďaka hierarchii možno splniť odkaz sv. apoštola Pavla: „Ale všetko nech sa deje slušne a v poriadku!“ (1 Kor 14,40). Sám Ježiš Kristus si vybral 12 apoštolov, aby boli správcami a činiteľmi Božích tajomstiev. A samotní apoštoli, ktorých činnosť bola riadená Svätým Duchom a živým príkladom ich Učiteľa, tiež vyvolili na službu v Cirkvi určité osoby a takýmto spôsobom ustanovili tento poriadok nepretržitého kňazstva, ktorý sa zachováva v Cirkvi do dnešných dní.
Biskupský stupeň je prvým a najvyšším stupňom cirkevnej hierarchie. Tento stupeň dáva osobe posvätenej za biskupa plnosť apoštolskej moci. Obsahuje teda nielen kňazskú moc, ale aj možnosť odovzdať ju inej osobe. Pri biskupskom svätení majú byť traja biskupi ako spolusvätitelia. Úlohou a povinnosťou biskupa je chrániť čistotu evanjelia, starať sa o jeho šírenie a hlásanie medzi ľudom. Tiež od najstarších čias bolo ukladané biskupskému stavu za povinnosť právo slúženia, vedenia, učiteľstva a ustanovovania kandidátov na jednotlivé kňazské stupne.
Kňazstvo je sviatosť, v ktorej cirkvou vybraní kandidáti po splnení všetkých predpísaných 
podmienok dostávajú vkladaním rúk biskupa svätenie, duchovnú moc a potrebné milosti plniť svoje kňazské povinnosti. Kňaz pri vkladaní rúk biskupa získava plnú kňazskú moc a medzi jeho duchovné povinnosti patrí: udeľovať sviatosti veriacim, vysluhuje šesť sviatostí (okrem sviatosti kňazstva), hlásať Božie slovo a viesť veriacich k bohumilému životu na zemi a k spáse vo večnosti. Vo vzťahu k biskupskému stupňu je tento stupeň podriadený, lebo bez vôle biskupa kňaz nemohol prijímať a vykonávať nič podstatne dôležité v cirkevnej činnosti. Vo vzťahu k bohoslužbe mal kňaz práva na úrovni biskupa, okrem práva vysväcovania kňazov (chirotonie), ktoré bolo ponechané výlučne biskupovi.
Diakonát je prvým stupňom z vyšších svätení, kedy sa diakon zúčastňuje na verejnom a súkromnom bohoslúžení, posluhuje pri sviatostiach, ale ani jednu nevysluhuje. Diakonát bol však ustanovený nie na kňazstvo, ale na službu biskupom a presbyterom. Diakoni sa totiž pokladali za ich ruky a oči. Podľa vyjadrenia Ignáca Antiochijského, diakoni v súlade biskupmi a presbytermi jasne učia veriaci ľud “Pánove príkazy”. Vystúpenie diakonov ako osobitej kategórie vyšších svätení v Cirkvi je zaznamenané v Skutkoch apoštolov, kde sa opisuje voľba a ustanovenie siedmich mužov na službu starostlivosti o stolovanie, obsluhovanie pri stoloch. O týchto mužoch sa hovorí ako o mužoch „plných Ducha a múdrosti“ (porov. Sk 6,3). Obsluhovanie pri stoloch a pomáhanie počas tzv. agapé bolo spájané v apoštolskej dobe so slávením Eucharistie, lebo po liturgii sa spotrebovávali ostatky eucharistických prínosov. Povinnosťou diakonov bolo vyberať, či oddeľovať z prinesených darov chlieb a víno ako matériu pre Eucharistiu. Liturgickou službou diakona je prednášanie ekténií, čítanie evanjelia a ostatné usmerňujúce texty počas svätej liturgie, nevyhradené kňazovi. Znakom diakonskej hodnosti je orár. innosť diakonov bola najviac badateľná pri vykonávaní svätej božskej liturgie. V prvých časoch kresťanstva diakoni oboznamovali cirkevnú obec o čase a mieste bohoslužieb a počas samotných obradov dohliadali na poriadok v čase ich trvania: ukazovali veriacim ich miesta a dohliadali, aby bol kľud a ticho. Ukazovali tiež veriacim, kedy sú povinní stáť, sedieť alebo skláňať sa na kolená. Diakoni tiež posluhovali biskupovi a kňazovi v oltárnej časti chrámu, kde pripravovali bohoslužobné predmety a oblečenie pre slúžiacich.