Na budúcu sobotu budeme sláviť sviatok Stretnutie nášho Pána Boha a Spasiteľa Ježiša Krista. Tento sviatok nás uvádza do udalosti, ktorá je opísaná v svätom evanjeliu podľa Lukáša (Lk 2, 22-39). O tom, že je to starobylý sviatok, podávajú svedectvo aj tieto slová: „Štyridsiaty deň po Bohozjavení sa tu slávi ozaj veľkými a slávnostnými obradmi.“ Takto nám v druhej polovici 4. storočia pútnička Egeria podáva svedectvo o slávení sviatku Stretnutia Pána v Bazilike Vzkriesenia v Jeruzaleme. O čosi neskôr, teda v 5. a 6. storočí, sa slávil už aj v Alexandrii, Antiochii a Konštantínopole. Na konci 7. storočia ho v Ríme zaviedol pápež Sergej I., ktorý pochádzal z oblasti kresťanského východu.
Názvom „stretnutie“ (ὑπαπαντὴ) chce byzantská cirkev v tomto sviatku zdôrazniť predovšetkým stretnutie Ježiša so starcom Simeonom, totiž stretnutie nového človeka so starým človekom, a naplnenie očakávania celého ľudu Izraela, ktorý tu reprezentujú Simeon a Anna. Sviatok má jeden deň predsviatku a sedem dní posviatku. Oficiálne cirkevné modlitby dňa sú z kristologického hľadiska veľmi bohaté a zdôrazňujú tajomstvo stretnutia vteleného Božieho Slova s človekom. „Nové dieťa“, „predvečný Boh“ – ako sme spievali na Narodenie – ide v ústrety človeku. Jedna zo stichír večierne sa stala aj spevom obetovania rímskej liturgie: „Ozdob svoj stánok, Sion, a prijmi Kráľa Krista; bozkom pozdrav Máriu, nebeskú bránu, pretože sa stala trónom cherubínov a nosí Kráľa slávy. Panna je oblakom svetla, pretože nesie na rukách syna, ktorý je pred rannou zorou…“
V súvislosti s týmto sviatkom si položme otázku: „Stretol som sa s Kristom tak, ako spravodlivý starec Simeon?“ Cirkev je privilegovaným miestom stretnutia sa s Bohom, pretože Cirkev je jeho mystické telo. Je však aj miesto stretnutia s bratmi a sestrami vo viere, takže človek nie je sám.